14 januára 2012

Arnošt Lustig: Osvienčim-Brezinka

Pamätám sa, ako sme v septembri 1944 prešli bránou na rampu v Osvienčime-Brezinke. Cítili sme to, čo asi pociťuje zviera pri zatmení slnka alebo keď horí les, alebo prichádza zemetrasenie. V priebehu niekoľkých minút boli deti pod pätnásť, ženy a muži nad štyridsať, chorí, ľudia s okuliarmi a sivovlasí v kúpeľniach, kde namiesto vody padal zo spŕch Cyklón B. O pol hodiny šľahal z komínov krematórií č. 2 a č. 3 mastný oheň, potom dym, z ktorého bol cítiť zápach ľudských kostí, ako keď sa varí glej alebo mydlo. Matky, ktoré čakali, sa museli pozerať, ako hádžu ich nemluvňatá do pece ako kurence. Na kúpeľni bolo napísané: Kúpele večného zabudnutia.

11 januára 2012

Zdenka Povolná: Medový dom

„Viete, ja som v deväťdesiatom ôsmom týždeň videl. Celý týždeň! Naozaj, videl som!“
Vzápätí zamĺkol. Stíchol úplne. Ani ja som nepovedala ani slovíčko. Tušila som tú nekonečnú priepasť. Tú hĺbku sklamania po znova prebudenej nádeji. Bol to smutný príbeh – behanie po konzultáciách, lekárske vyšetrenie, varovanie, že predsa len to nemusí byť trvalé. Ale kdeže, on videl! Naozaj videl! A zrazu tie staré známe veci a ľudia vystúpili z temnoty a celý svet dostal nový rozmer. A celý život sa začal meniť. Aj tá kratučká chvíľočka, ako sa mi vyznal, bola požehnaním, pohladením zhora. O to horší bol návrat. návrat do šera. Do prítmia starých borovíc. A napokon do polnočných temnôt.

09 januára 2012

Jozef Cíger-Hronský: Jozef Mak


Tu si, Jozef Mak? Tu. Neskoro som sa dostal k tebe na návštevu. Nemám už nič. Od včera chodím medzi tichými ľuďmi a všade niečo prosili odo mňa, do svitania neostalo mi nič. Všetko som rozdal, čo som mal. Ale, Jozef Mak, narodil si sa, a nik ťa nečakal okrem materinho strachu, nik ťa nevítal, neobdarúval, nuž dám ti aspoň to, čo ešte mám. Dávam ti ukrižované ruky, tie mi ostali z tejto noci.

07 januára 2012

Martin Kukučín: Neprebudený


„Vidíš, ja ho i takto rada vidím: veď predsa len je tvor boží. I ty privykneš k nemu, najtiaž ho vziať na ruky. Jano, probuj… veď si mu otec…“
„Nie, Zuza, nie! Choď — nemôžem. Vidí boh i svet — nemôžem. Len pomyslím naň, a už dobre mi srdce nepukne. Ako by ho vzal na ruky? Bol by var lepšie, keby ho ani nebolo.“
Zuza strnula, jej srdce zmietalo sa bôľom. Náruživým, mocným hlasom napomínala ho:
„Nerúhaj sa bohu, Jano. Dosiaľ sme len dobré veci prijímali od neho — a pre jednu zlú mali by sme sa mu už rúhať? Nie — čo na nás dopustil, budeme trpezlivo niesť.“
„Ale všetky tie dobré veci sto ráz by opustil, keby sa toto nebolo stalo — sto ráz! Čo mi je zo všetkého, že mám všetkého dosť: keď to nemám komu nechať?“

02 januára 2012

Dríst č. 23

"Pýtajme sa sami seba, kde je ohľaduplnosť a súcit, spolupatričnosť, ktorá nás spájala v novembri 89. To bolo naše národné bohatstvo, náš základný občiansky kapitál. Vedeli sme, čo sa ešte môže, a čo už nie."
-z prejavu prezidenta  Ivana Gašparoviča 1.1.2012 (bývalého člena komunistickej strany - poz. MG)

Milena Štráfeldová: Prepisovateľka

Teraz v lete 1933 oslavovali dokončenie bielomorsko-baltského kanálu. Celých dvestodvadsaťsedem kilometrov vodnej trasy medzi Leningradom a Archangeľskom sa novému sovietskemu človeku podarilo vybudovať iba za dvadsaťdva mesiacov. Súdruh Stalin blahoželal sovietskemu ľudu k ďalšiemu víťazstvu. O sedemdesiat rokov neskôr sa bude s rokom 1933 spájať iné slovo – hladomor.
-- -- --
Stále sa nemohla zbaviť tej hroznej predstavy, ako mama zabíja svoje najmenšie, aby starším deťom predĺžila o dva dni život. Alebo už bolo mŕtve, keď sa rozhodla, že ho vypitve a dá do hrnca s vriacou vodou? Aké to je, hladovať tak, až padnú všetky zábrany? Bola to krutá, bezcitná, zvrátená osoba, ktorá si zaslúžila smrť, alebo iba žena, ktorá svoje deti milovala viac ako čokoľvek iného a nemohla sa dívať, ako slabnú a ako sa ich detské tváričky menia na tváre osemdesiatročných starcov, ktorá už nezniesla, že za ňou prestali naťahovať ruky a plakať od hladu a len ju sledujú temnými očami, plnými bolesti.

Petra Soukupová: Rizoto

Takto to už ďalej nejde! Už ho nemilujem, už dávno ho nemilujem! Takto žiť do konca života nechcem. Chcem ešte niečo zažiť. Niečo iného ako toto všetko, čo mám v sebe vyryté ako čiarový kód. Nemusíme sa predsa rozvádzať, ale chcem, aby to vedel. Chcem, aby vedel, že toto sa mi nepáči, že všetko už za peniaze nevymením. Ja ho už jednoducho nemám rada.