30 marca 2011

Z rozhovoru Karola Sudora o slovenských bankách

Prejdime k bankám, keďže ľudí rozčuľujú ich poplatky. Platia za to, že peniaze do banky vložia, vyberú, presunú na iný účet, za to, že im príde výplata, za to, že zaplatia účty, za pripísanie úrokov, za to, že chcú vidieť zostatok cez bankomat, za elektronický výpis z účtu, za každú blbosť. Logika síce hovorí, že ak banka poskytuje služby, má právo nechať si za ne zaplatiť, otázne však je, či poplatky u nás nedosahujú úroveň nenažranej svine.
* * *
Áno, top blbosťou sa stal poplatok za vklad hotovosti na vlastný účet, teda za to, že vlastné peniaze poskytnem banke na to, aby na nich zarábala.


Čítajte viac: http://ekonomika.sme.sk/c/5827533/michal-nalevanko-banky-len-vyuzivaju-hlupost-ludi.html#ixzz1I7EAEXTi

Dríst č. 7

"Fuj, môžeme napľuť na takýto parlament!!!"
Ján Slota o Národnej rade Slovenskej republiky

http://tvnoviny.sk/sekcia/spravy/domace/slota-si-odplul-pred-parlamentom.html

Nasrať na teba - poz. MG

27 marca 2011

O slovenskej demokracii

My vieme dvadsať rokov, čo to znamená demokracia: Tak príde schopný demagóg a to (Cirkev - poz. MG) ovládne...
František Mikloško
http://www.tyzden.sk/rozhovory-tyzdna/f-miklosko-pre-cirkev-bude-odluka-oslobodenim.html

O chorobe

"Anytime anything cuts you off from experiencing your life is unhealthy."
Layla Bloom
The Mentalist S03E10 Jolly Red Elf

16 marca 2011

Daniel Glattauer: Proti severnému vetru

Predmet: Pánovi Leikemu
Vážený pán Leike!
Píšem vám s veľkým sebazaprením. Priznávam sa, že sa za to hanbím. Som Bernard Rothner. Moja žena vám raz napísala: „Nenúťte ma listovať v mojom rodinnom albume.“ Ja to však teraz musím urobiť namiesto nej. Keď sme sa spoznali, mala Emma dvadsaťtri, ja som bol učiteľom klavíra na hudobnej akadémii, o štrnásť rokov starší od nej, šťastne ženatý, otec dvoch rozkošných detí. Kvôli dopravnej nehode sa naša rodina ocitla v troskách. Trojročný chlapec utrpel traumu, staršia dcéra bola ťažko zranená. Ja som to prežil s trvalými následkami. Moja žena Johanna – mŕtva. Nebyť hry na klavír, bola by zo mňa troska. Ale zostali mi aj moji žiaci a žiačky. Znamenalo to pre mňa rozptýlenie, poslanie, dávalo mi to zmysel.
Áno, a potom prišla Emma. Táto živá, ako obrázok krásna, mladá žena začala zbierať to, čo z nás zostalo, sama od seba. Neviem, čím som si to zaslúžil, ale zrazu stála pri mne. Deti v nej našli svoje útočisko aj som sa do nej bezhlavo zaľúbil. O dva roky neskôr sme sa vzali. Každý deň som však s obavami čakal na to, že sa to raz stane, že sa zjaví niekto mladší. Ten zlý sen sa nenaplnil. Prišlo čosi horšie: Vy, pán Leike, vy a váš tichý, vonkajší svet. Odkedy ste tu vy, je Emma ako vymenená. Pôsobí ako duchom neprítomná a voči mne si udržiava odstup. Celé hodiny sedí len vo svojej izbe a pozerá do počítača. Žije vo svojom svete. Tam vonku. Vidím, ako veľmi sa trápi, keď má byť dlhšie so mnou. Viete, ako to bolí? Idem sa prepadnúť od hanby, že to muselo zájsť tak ďaleko: Prehľadal som Emminu izbu. A nakoniec som v zastrčenej zásuvke našiel obálku a  v nej jej mailovú korešpondenciu s istým Leom Leikem pekne starostlivo vytlačenú. Všetko som si to v sebazničujúcom záchvate zúrivosti a s pocitom masochistickej sebaľútosti v noci prečítal. Od smrti mojej ženy som nezažil väčšiu duševnú bolesť, to mi verte.
Pán Leike, prosím vás, stretnite sa s Emmou. Prosím vás, urobte to už konečne. Nech sa to strašidlo rozplynie. Ste nedosiahnuteľný, neuchopiteľný, nereálny. Ste iba fantazijná predstava mojej ženy a proti tomu som bezmocný. Môžem len čakať na milosť osudu, pokým z vás neurobí človeka z mäsa a kostí, muža s obrysmi, silnými aj slabými stránkami, s vlastnosťami, ktoré možno kritizovať. Prichádzam teraz k žalostnému vrcholu svojho poníženia. Prosím vás, stretnite sa s ňou. Strávte s ňou noc. Majte spolu sex. Týmto vás zbavujem všetkých zábran. Nebudem to vnímať ako neveru. Cítim, že Emma nehľadá len vašu duševnú, ale aj telesnú blízkosť. Dajte korunu vášmu mailovému styku a potom ho ukončite. Nechajte našu rodinu žiť.
A ešte jedna prosba na záver, pán Leike, neprezraďte ma. Zamlčte jej tento list. Znenávidela by za to seba i mňa. Prosím, pán Leike, ušetrite nás toho.
S úctou Bernard Rothner.

06 marca 2011

Peter Stamm: Blesková námraza

LARISSA:
Túžba, tá sa nikdy nestratí. Aj keď som taká slabá. Spočiatku, keď sme boli s mužom, milovali sme sa každý deň. Raz aj v lese. Šli sme sa prejsť. V lese bolo vlhko a vo vzduchu bolo cítiť zem. Thomas sa bál, že niekto príde.
Tu, tu si to robím sama. Ale len v noci, pretože vtedy sestry nechodia. Vtedy si predstavujem, aké to je, aké by to mohlo byť. Robíš si to aj ty?
NOVINÁR:
Prečo mi to rozprávaš?
LARISSA:
Myslela som si, že ťa to zaujíma. Preto si tu.
NOVINÁR:
Neviem. Áno, možno.
LARISSA:
Zomriem na postupné zoslabnutie. Keď úbytok na váhe bude príliš veľký. Alebo na hemoptízu. Pri tom sa vykašliava krv. Nie veľa, pohárik. Nebolí to, no ide to veľmi rýchlo, pár minút.
S nikým iným sa tu nemôžem porozprávať. Nehovoria mi pravdu.
NOVINÁR:
Určite to myslia dobre.
LARISSA:
Ale človek predsa musí mať niekoho, s kým...s kým mu je dobre. Kto sa s ním rozpráva, kto sa ho dotkne, kto je mu blízky.

05 marca 2011

Ivan Stodola: Bačova žena

ONDREJ:
Rada ma máš?
EVA:
Rada. Prisahám!
ONDREJ:
A toho druhého?
EVA:
Rada ho mám. Prisahám!
ONDREJ:
Ty blaznieš! To nie je možné, na dvoch nemôžeš prisahať!
EVA:
Môžem. Stalo sa.

* * *

ONDREJ:
Ach, Bože, Bože! To nie je možné, aby jeden človek toľko trpel ako ja. Žiť mi daj! Veď či je to možné, aby sa na jedného človeka toľká mrákava nešťastia váľala? Za tých sedem krutých rokov! Toto je odmena?! Rozgniaviť ma chceš? Ako nejakú besnú šelmu?! Bože, žiť mi daj!

04 marca 2011

Leonid Nikolajevič Andrejev: Vladár Hladomor

HLADOMOR:
Ďakujem, pani prokurátorka.
Priveďte prvého hladujúceho!
Zložte hladujúcemu náhubok!
Čo si vykonal, hladujúci?
HLADUJÚCI:
Kradol som.
HLADOMOR:
Koľko si ukradol?
HLADUJÚCI:
Pol chleba, ale zobrali mi ho. Len kúsok som stihol odhryznúť. Odpusťte mi, odpusťte mi, už nebudem kradnúť.
HLADOMOR:
Vari už nechceš jesť?
HLADUJÚCI:
Chcem, chcem! Ale chlieb mi zobrali, odhryzol som len...
HLADOMOR:
Tak akože nebudeš kradnúť?
HLADUJÚCI:
Možno, možno budem pracovať.
HLADOMOR:
Prečo si nepracoval doteraz?
HLADUJÚCI:
Keď práce nieto.
HLADOMOR:
Kde máš deti, hladný? Prečo ti nedajú jesť?
HLADUJÚCI:
Pomreli, pomreli od hladu.
HLADOMOR:
Prečo si neumrel od hladu aj ty?
HLADUJÚCI:
To neviem, neviem.
HLADOMOR:
Načo ti je taký život, hladný?
HLADUJÚCI:
Neviem, ale veľmi sa mi chcelo žiť!

* * *

HLADOMOR:
Na záver si dovolím, tiež podľa obyčaje, krátky prejav, ktorého cieľom je ukázať o koľko sme lepší, spravodlivejší a na vyššej úrovni ako ostatní ľudia.
Vážené panstvo,
gratulujem vám. Boli ste svedkami veľmi pekného predstavenia, ako večná nebeská spravodlivosť vtelená do sudcov, vašich ochrancov, našla svoje skvelé miesto tu na Zemi. Boli ste svedkami, že sme nepodľahli zločinnej ľútosti, že sme boli ľahostajní k modlitbám a kliatbam a počúvali sme iba hlas nášho svedomia. Ožiarili sme Zem svetlom veľkej pravdy. Vo vedomí, že základom života je spravodlivosť, sme svojho času ukrižovali Krista. A odvtedy až po dnešný deň neustále ozdobujeme Golgotu novými krížami. Ale križujeme len zbojníkov, len zbojníkov! Nech narieka bezmocná chamraď! Nech nás preklína! Nás blahoslaví sám život! Oni sú tam a my tu! Oni sú v žalároch, na nútených prácach, na krížoch a my pôjdeme do divadla. Súd dejín nebude spravodlivejší ako náš súd. Oni skapú a my ich budeme jesť! Jesť! Jesť! A jesť! Budeme ich jesť! Jesť!