27 februára 2011

Dríst č. 6

Vidím, ako z toho popola HZDS vstáva a naberá silu. Ľudia neodišli, sú naštvaní, ale v tom zmysle, že ich to motivuje k vyššiemu výkonu a predpokladám, že do štyroch rokov už budeme mať čo povedať a potom sa budeme uchádzať o vedúcu pozíciu.
Vladimír Mečiar

Alexander Nikolajevič Ostrovskij: Pravda je dobrá, ale šťastie je lepšie

PALAGEJA:
Koľkú biedu som pretrpela. Iste to zapôsobilo na chlapca a je pomýlený na rozume.
FILICATA:
Ako to?
PALAGEJA:
Je ako dieťa. Každému povie pravdu rovno do očí.

FILICATA:
Jáj, či azda nechápe, že sa to tak nemôže?
PALAGEJA:
Pravda, každý rád vidí u dieťaťa úprimnosť, ale on vyrástol, a predsa sa nezmenil. Chudobní študujú preto, aby si našli výhodné miesto, ale on dbá len o pravdu.

* * *

PLATON:
Ale nie ja, ale vy ste zbytočný. Som užitočný spoločnosti a z celej duše vlastenec.
BARABOŠEV:
Akýže ty môžeš byť vlastenec, nevieš to slovo ani vysloviť, ani ho len nechápeš.
PLATON:
Chápem ho veľmi dobre. Každý človek, či malý, či veľký, či bohatý, či chudobný, ak žije podľa pravdy, čestne, šľachetne, koná svoje povinnosti sebe aj iným na úžitok je vlastencom - pravým vlastencom svojej vlasti. Kto však len hotové užíva, koná len podľa svojej hlúposti a žije len sebe na potechu ako vy, to je naničhodník.

* * *

GROZNOV:
A vy ste komu dlžná?
ZYBKINOVÁ:
Kupcovi.
GROZNOV:
A bohatému?
ZYBKINOVÁ:
Bohatému.
GROZNOV:
Tak mu neplaťte. Načo sa tým trápiť? Ešte seba ničíte.
ZYBKINOVÁ:
Veď som to vzala na zmenku. Skoro dvesto.
GROZNOV:
Máte vy zdravý rozum? Toľké peniaze chcete vrátiť? Aj keď to má na papieri.
ZYBKINOVÁ:
Ale veď mi dá syna uväzniť.
GROZNOV:
Kam?
ZYBKINOVÁ:
Do väzenia pri Voskresenskej bráne.
GROZNOV:
To nič, nech si len posedí, za toľké peniaze! To tam je dobre. Aj strava je chutná.
ZYBKINOVÁ:
No to hej, ale čo tá hanba, prosím vás.
GROZNOV:
Ajajaj, zbytočné trápenie. Sedia tam aj poctiví ľudia. No a chudobný človek, čo si má čo preberať? Je tam teplo, pokoj i čisto. Héj, pšeničný chlieb...
ZYBKINOVÁ:
Máte pravdu, lenže človeku je ľúto, keď je to jeho vlastné dieťa.
GROZNOV:
Prečo ho ľutovať? Posedí si a vráti sa. Skôr treba ľutovať peniaze, lebo tie sa už nikdy nevrátia. Ej, po troške by dlho vydržali. Ale čo by ste tak povedali, keby sa vám stratili?
ZYBKINOVÁ:
Božechráň! To by som sa zbláznila.
GROZNOV:
No! Ak ukradnú, je ľúto, ale vlastnými rukami ich odniesť? Nie, takýmto ľuďom, čo vlastný majetok odnášajú, bolo by treba odťať ruky!




25 februára 2011

Dríst č. 5

...a ak vy milujete svoje dieťa viac než čokoľvek na svete, dajte mu Nimm2.
Reklama na cukríky

24 februára 2011

Dríst č. 4

Už po jednej aplikácii pleseň vybledne a zmizne.
Reklama na Savo

Dríst č. 3

Garnier vytvoril extrémne účinný  minerálny antiperspirant pre 72 hodín bez potu a pachu.

Reklama na Garnier Men Mineral

Rodičia v r. 1960 a 2010

A o tom to je...

Dríst č. 2

Keby to nebolo také výhodné, nehovorili by sme to stále.
Reklama Orange

Dríst č. 1

Prvým skutočne viditeľným výsledkom vlády sú žobračenky, ktoré majú navyše rozdávať humanitárni pracovníci. Tí však nastupujú vtedy, keď je v krajine katastrofa a nefunguje systém. Je to najotvorenejšie priznanie z antisociálnosti a nesolidarity.
Róbert Fico

23 februára 2011

Lev Nikolajevič Tolstoj: Rodinné šťastie


Iľja Repin - L. N. Tolstoj (portrét)

SERGEJ:
Čo sa minulo, to sa už nevráti. Nikdy sa nevráti. A vieš, Máša, nevravel som pravdu, keď som hovoril, že neľutujem za minulosťou. Žialim, plačem za tou bývalou láskou, ktorej už niet. A nemôže byť viacej. Kto je tu na vine, neviem. Láska zostala, ale iná. Zostalo jej miesto, ale ona celá vybolela. Niet už v nej sily ani šťavy. Zostali spomienky a vďačnosť...
MÁŠA:
Nevrav tak. Nech bude znova všetko tak ako prv. Veď to môže byť, však?
SERGEJ:
Aká si ty ešte mladá a aký som ja starý. Vo mne už niet toho, čo ty hľadáš. Načo sa klamať? Nebudeme sa namáhať opakovať život, nebudeme klamať sami seba. A že niet starých nepokojov a vzrušení? Chvalabohu! Nemáme čo hľadať a prečo sa vzrušovať. Už sme našli a ušlo sa nám dosť šťastia. A aj to, čo bude ďalej môže byť krásne, len to bude inakšie. Máme deti. V nich je naše šťastie, v nich je náš zmysel života. A tak je to správne, moja drahá.

20 februára 2011

Pierre Corneille: Horácius

STARÝ HORÁCIUS:
Odvráťme pohľad, čo otcovskú bolesť jatrí,
náš obdiv odteraz ortieľu nebies patrí.
Vo chvíli, keď sa zdá, že nad náš triumf niet,
dajú nám príčinu z tej slávy vytriezvieť.
Do slasti vlejú nám hneď aj slzu skľúčenosti
a skúške súcitu vystavia mužné cnosti.
Len veľmi zriedkavo nám zvyknú dožičiť
s vavrínmi víťazstva aj bezúhonný štít.
Neplačem nad dcérou a netajím jej vinu,
sám seba ľutujem, no najviac teba, synu.
Ja som tej nehodnej Rimanke život dal,
ty si však nad ňou sám rozsudok vykonal.
Netvrdím, že nebol správny a nemá ceny,
no ty si mohol byť tej hanby ušetrený.
Ak vlastizradný čin mal pomstiť vlastný brat,
bolo ho naozaj múdrejšie netrestať.

12 februára 2011

Natália Hattalová: Šesťdesiat minút zo života obetí a vrahov

Dve tváre socializmu

KAROLÍK: Ale prečo odišla?
ŠKOLNÍK: Všetko vám napísala. Vraj je z buržoáznej rodiny a také nemajú čo učiť naše proletárske deti. Tak ju poslali niekam do fabriky.
MAGDA: Môj milý Jozef,
ušiel si skôr, než som Ti stihla povedať, že ma preložili na miesto, kde ma Strana potrebuje viac než tu. Vidíš, Teba za trest poslali sem a hovoril si, že si rád, lebo inak by sme sa nestretli. Dívala som sa na Teba a mala som pocit, že si ako malý chlapec. Vždy si veril, že všetko napokon dobre dopadne. A že aj to, čo vyzerá byť zlé, sa na dobré obráti. Mňa vraj potrebuje Strana teraz niekde inde. Tak ktovie, možno aj to bude napokon dobré. Verím, že sa ešte stretneme. Raz, keď ľudia budú môcť robiť to, čo ich teší, a žiť tak, aby boli šťastní. A keď Tvoj pohľad malého dôverčivého chlapca sa nebude zdať smiešny a naivný.

* * *

SUDCA: Poznal som tú prax z rozprávania. Vyšetrovateľ so zapisovateľom vyšli z miestnosti a vypočúvaného, aby niečo nevyviedol, pripútali k radiátorom. Potom do miestnosti vošiel iný vyšetrovateľ, ktorého obžalovaný nepoznal, a zbil ho do bezvedomia. Ako Karolíka. Bola to presne načasovaná stratégia. Po dlhých dňoch a nociach bez spánku, bez oddychu zlomený a dobitý väzeň podpísal čokoľvek, hoci aj vlastný trest smrti.

* * *

SUDCA: Vypočujte si rozsudok. Najvyšší súd Československej ľudovodemokratickej republiky vás uznal vinným zo všetkých bodov obžaloby. A odsudzuje vás v mene republiky na trest smrti.

Laco Hanniker: Princezná Mercedes

Kedy a prečo prekročili hranicu?

Ja sa so susedom maximálne pohádam, Sorokin ho minimálne treskne lešenárskou rúrkou.

Ja cítim stokorunový dlh ako vypálené znamenie, Gažo bez mihnutia brvou okradne starcov a starenky o milióny. Okradol by aj vlastnú matku.

Prvá žena Gabina si trikrát prezliekla plavky, kým napokon zostala v celých, ošúchaných. Nahú som ju vídal naozaj len vtedy, keď som jej umýval chrbát. A ešte... Aj preto sme sa rozviedli. Išla pod hranicu. Pódiová nad ňu. Nakazí stodvanásť chlapov akoby to boli pokusné myši. Ani ju nezatrasie. A koľkí sa neprihlásili.

Moja Kika spieva iba tajne, aby ju nikto nepočul. Nespieva zle, ale hanbí sa. Flóriš dokáže svojím spevom otráviť aj vodu. „No problem“, hovorí.

Ako môžu takto fungovať bez strachu z kliatby vlastných detí, rodičov, osudu? Kde sídlia démoni, ktorí sa v ich telách prihlásili na trvalé bydlisko? Pokrútia ich ako na zem popadané drôty. Nevedel by som žiť taký pokrútený život. Otec by ma zabil. Nedovolil by mi prekročiť ich hranicu. Ani ja synom. Ako to, že im sa takáto emigrácia umožňuje? Šliapať po tejto hranici by im mal predsa zabrániť Boh, Desatoro. Ako to, že sa ho neboja? U nich neplatí Nezabiješ, Nepokradneš, Nepožiadaš manželku blížneho svojho? A čo je najhoršie, títo sú len odvar, špička ľadovca. Čo si budeme hovoriť, čosi tu smrdí. Neviem čo, ale už som blízko.

10 februára 2011

Henry Fielding: Sudca vo vlastnej pasci

VYDRIGROŠ: Počuj, Brčko, prezradím ti tajomstvo. Podozrievam svoju ženu.
BRČKO: Z čoho, pane?
VYDRIGROŠ: Nó, obávam sa, že mi umožnila vstup do klubu paroháčov.
BRČKO: Madam? No, to azda nie!
VYDRIGROŠ: Žiaľ, Brčko, žiaľ. Ale iste vieš, že na paroháčstvo máme vcelku podarené zákony. Parohy majú jednu výhodu. Možno nimi vyraziť ženu z domu.
BRČKO: A to nie je výhoda na zahodenie.
VYDRIGROŠ: Presne tak. Zatiaľ však chýbajú dôkazy, chápeš? Moje parohy musí vidieť  celý svet. Čiže, budeš ostro sledovať moju ženu a bohatá odmena ťa neminie.

* * *

IZABELA: Nemám dojem, braček, že by naše zákony boli menej prísne ako inde. Alebo žeby sa menej dodržiavali?
HONORABILIS: Si tu iba pár dní. Žiaľ, zlatý piesok pričasto škrípe v súkolí spravodlivosti. Bohatstvo, onen často najpádnejší dôkaz zločinu, sa stáva prostriedkom na oslobodenie vinníka. Zlatom sa povraz prerezáva lepšie než najkvalitnejšou oceľou.

07 februára 2011

Olympic: Otázky

1. Kolik mám ještě dní, než přijde poslední,

jak dlouho budu zpívat a hrát?

Kolik je na zemi cest, kterou mám dát se vést,

nebo už myslet mám na návrat?


Posečkej, lásko má, okamžik,

vždyť svět je veliký otazník.

Pořád se jenom ptáš a odpovědi, tý se nedočkáš.


Já jen vím, v zimě strom nekvete,

v létě sníh nepadá, v noci je tma

rád tě mám, jen neptej se proč,

nevím sám


2. Kde je tvůj dětský smích a proč je láska hřích,

kolik jen váží bolest člověčí?

Proč je zlato drahý kov

a proč je tolik prázdných slov,

proč chce každý být největší?


Posečkej, lásko má, okamžik,

vždyť svět je veliký otazník.

Pořád se jenom ptáš a odpovědi, tý se nedočkáš


Já jen vím řeky proud hučí dál,

v žilách krev pěnivá, kdo jí tam dal?

Rád tě mám, jen neptej se proč,

nevím sám


3. Kolik je slunci let, milión nebo pět,

myslíš, že zítra ráno vyjde zas?

Kolik je ulic, měst, proč umí kytky kvést,

proč nikdo neslyší můj hlas?